„Spôsob, akým jednáme s dieťaťom, keď je rozrušené, významne ovplyvňuje ako sa vyvinie jeho mozog a taktiež, akým je človekom teraz a akým človekom sa stane v budúcnosti.“ Daniel J. Siegel a Tina Paynerová-Brysonová

Žijeme vo svete, kde sa čoraz viac otvára otázka potrebnosti hraníc. Ako to s nimi je. Sú naozaj potrebné? Jednoducho povedané áno.

Dieťa sa hranicami neučí iba čo je správne či nesprávne, čo by nemalo v budúcnosti robiť, ale kryštalizujú sa nimi procesy, ktoré menia to, ako dieťa vstupuje do interakcie so svojím okolím. Stanovením hraníc podporujeme u detí rozvoj časti mozgu, ktorá im pomáha ovládať a regulovať svoje správanie, pomáha im pri rozhodovaní sa, regulácií emócií, budujú sebavedomie. Dieťa sa postupne učí o celom fungovaní sveta. Spočiatku nevie čo je správne, vhodné a preto mu pravidlami musíme pomôcť učiť sa vo svete orientovať pre jeho ochranu. Hranice dávajú deťom pocit istoty, bezpečia. Keď ich nevidia, nevedia, čo môžu robiť, v ich vnútri prevláda neistota a pochopiteľne sa ich snažia nájsť testovaním. Tak isto ako dospelí, chcú vedieť na čom sú.

Stanovovanie hraníc a určovanie pravidiel je pre rodičov pochopiteľne nesmierne ťažké. Chcú aby ich deti boli šťastné. Treba si však uvedomiť, že tieto situácie sa vedie rýchlo zvrtnúť. Účinnejšie však, ako len povedať nie, je použiť áno, ale s podmienkou. Áno, môžeš sa hrať s autíčkami, ale až neskôr. Pôjdeme sa von zahrať, ale až zajtra.

Celý proces vymedzovania hraníc by mal byť citlivý s ohľadom na vyvíjajúci sa mozog dieťaťa. Keď deti hnevajú, dávajú rodičom šancu, aby im porozumeli, pomohli im v tom čo potrebujú. Hnev je u detí príležitosť k poznaniu a netreba ho zatracovať a brať len ako negatívny zážitok. Testovanie hraníc deťmi sa snažme pochopiť aj z druhej strany, neberme to len ako prejav provokácie. Deti takto skúšajú, či to, čo im bolo povedané stále platí, a takýmto spôsobom si to snažia potvrdzovať. Ak sa vyskytne plač, uvedomme si, že aj toto je spôsob, akým sa dieťa učí napríklad zvládať frustráciu a postupne sa naučí, že v živote nebude mať vždy všetko, čo chce a stane sa z neho silnejšia osobnosť. Dajme im preto priestor na vyjadrenie ich emócií, no neupúšťajme kvôli tomu z hraníc.

Pri určovaní a kontrole hraníc si však nepredstavujme krik, skôr pevný hlas, vzájomnú úctu, jasný a rozhodný postoj. Tresty či zákazy nie sú vhodnými prostriedkami na stanovovanie hraníc. Tie skôr vedú ku klamstvám, vytvárajú bloky, obmedzujú vôľu dieťaťa. Keď sa už rozhodneme stanoviť nejakú hranicu, treba zároveň rozmýšľať nad dôsledkami porušenia a jedno aj druhé musí byť jasne stanovené a dieťa by s tým malo byť oboznámené. Následky by mali byť logické, prirodzené. Práve tie posilňujú u dieťaťa sebahodnotenie a prenášajú naňho zodpovednosť za svoje konanie, správanie. Dieťa tým pádom pociťuje síce dôsledky nepríjemného správania, ale vidí aj cestu. Dávame tým dieťaťu na výber a práve toto má edukatívny charakter a dieťa sa tak má šancu učiť na vlastných chybách. Vie, čo spravilo, ako aj čo nemá v budúcnosti robiť, ak sa mu následok nepáčil. Dieťa má vidieť v dodržiavaní hlbší význam, nie iba strach z porušenia. Majme však stále na pamäti, že to nebude jednorazová záležitosť.

Nezabúdajme, že práve rodičia sú pre deti vzorom, často nás zrkadlia, a to platí aj pri dodržiavaní pravidiel, hraníc či ich reakcií na ne.

Aké rady, by sme si mali zobrať k srdcu?

• počúvajme svoje deti pozorne
• akceptujme, pomenujme ich aj svoje pocity, vyjadrime empatiu
• hovorme trpezlivo, pokojne, avšak rázne
• pravidlá, ako aj následky, by mali byť jasné a udržateľné
• dodržujme čo povieme, buďme jednotní vo výchove
• chváľme, povzbudzujme
• a v neposlednom rade prejavujme deťom lásku